Rozpravanie o velmi specialnom cloveku

Okrem mojich rodicov a starych rodicov bol vzdy okolo mna i jeden velmi neobycajny clovek. Clovek, o ktorom sme moc nevedeli, pretoze velmi zle hovoril (nezrozumitelne), nevedel ako sa vola, odkial pochadza a vlastne bol povazovany za uplneho blbca.

Ako sa vlastne k nam tento clovek dostal? Moj dedko hovoril, ze sa k nam zatulal mlady clovek, o ktorom sa nic nevedelo a tak mu dali meno Peter. Niektori ludia v dedine mu tiez hovorili Jozo. Jemu to bolo uplne jedno a tak ma dve mena, na ktore uplne normalne reagoval. Dedko ho prijal do rodiny ked este moj otec bol maly chlapec o on sa staral o zvierata ako kravy, kone, sliepky alebo kacice, ci pomahal na poli alebo v dome. Moja mama mi rozpravala, ze sa ma tolko navozil v kocari, ze az boli po roku vsetky kolecka uplne odrane. Na jar pomahal pri polnohospodarskych pracach, na jesen pripravoval drevo na zimu. Bol velmi sikovny a velmi trpezlivy a vsetkym jednoducho clenom nasej rodiny.

Cez to vsetko, ze bol dost maly, zjedol toho vela a pre mna ako dieta, ktore nechcelo moc jest, bol jedinym, s ktorym som sa z jedneho taniera najedla. Mama z toho nebola moc nadsena, pretoze do jeho taniera si niekedy i pes, ci kocka vsunuli nos, ale naopak sa tesila z toho, ze som vobec nieco zjedla. A tak sme si pekne vsetci pohormade zili.

Peter nikdy nechodil do skoly, nevedel ani citat ani pisat a nevedel kolko je hodin, co mu tiez bolo uplne jedno. Ovsem jeho najvetsim hobby boli hodiny. Hodiny vsetkeho druhu a formy opravil, velmi casto z nich urobil pendlove, ked tam zo spodu urobil dieru, vlozil spejlu z bicykla a na nej dole pripevnil dekel z piva. Ked niekde, hlavne na smetisku nejake hodiny nasiel, nebolo na svete stastnejsieho cloveka. Ked mu nahodou niekto spomenul, ze ma doma nejake hodiny na vyhodenie, ci pokazene, netrvalo dlho a Peter prisiel pesi na "navstevu". Bolo mu uplne jedno, ci to bolo 10 alebo 50 kilometrov jednym smerom.

Svoje opravene cennosti si povesil v svojej izbe. Ked uz steny nestacili a hodiny viseli z hora dolu na vsetkych stenach, mohli sa kone, ci kravy tesit z podobneho zazitku. Clovek by si mohol mysliet, ze ked by mu niekto jeden kusok premiestnil alebo ukradol, ze by to nepoznal. Velky omyl. Pri svojej inteligencii mal absolutny prehlad o vsetkom a nikdy nikomu ziadne hodiny nedal. Len mne. Ked som zmaturovala, on sice nemal najmensieho ponatia, co to znamena, len videl, ze sa vsetci z toho tesime, pozval ma k sebe do izby a povedal mi, ze si jedny hodiny mozem vybrat. Bola to pre mna obrovska cest a tie hodiny mam dodnes.

Ked v 1968 prisli ruske vojska a vojaci nemali co jest, predavali vsetko, co mali u seba. U nas ich bolo vela a boli umiestneni na poliach za dedinou. A tak si Peter kupit svoje prve naramkove hodinky. Bol taky stastny, ze si ich zabalil do dvoch kapesnikov a schoval do vrecka v nohaviciach, ktore bolo pekne hlboke. Ovsem, ked sa s nim dal niekto do reci a hlavne o hodinach, okamzite sa mu s novymi hodinkami pochvalil.

Pre nas deti on bol vsetko, starsi clovek, ktory bol zrucny ucill nas robit lavky, ci stolceky ale i kamarat, ktory sa s nami hraval na schovavacku, ci na velku noc sa s nami polieval. Bol vzdy vesely a srsal energiou. Peter bol vzdy zdravy. Pritom, ze sa umyval len na sviatky alebo v lete na nedelu a i to len v potoku, nikdy nebol chory. A ked na neho nieco liezlo, chodil tak dlho po dvore az sa zase citil zase dobre. Kez som sa ho pytala, preco stale chodi a nelahne si, mi povedal, ze ked by si lahol, prisla by za nim ta s kosou a to on este nechce.

Peter nikdy nemal ziadne doklady az jedneho dna rozhodli urady, ze musi mat a ze sa mu budu doklady vystavovat. A pretoze nikto nevedel ani ako sa vola, urady mu dali meno Jozef, nase priezvisko a tiez si vymysleli den a miesto narodenia. To boli casy! Ale nez sa to vsetko udialo, museli sme s nim ist k lekarovi pre potvrdenie jeho zdravotneho stavu. Ovsem lekar v podobe cloveka v bielom plasti bol pre Petra absolutny horor. Niekolko raz utiekol z domu koli tomu a povedal, ze v zivote k lekarovi nepojde, ze radsej umre. Urady nam ovsem zacali hrozit a dali nam termin a tak sa nakoniec moj otec dohovoril s lekarom, ze nebude mat obleceny biely plast a ze ho vysetri v nejakej inej miestnosti, nez obycajne. Peter bol zdravy ako dub. Lekar dokonca tvrdil, ze tak zdraveho cloveka uz davno nevidel a to mu muselo byt uz okolo 90.

Ked stari rodicia umreli a rodicia chodili do prace, nezostalo nam ine vychodisko ako dat Petra do starobinca. Bol to pre vsetkych velky krok. Jemu sa tam zo zaciatku moc nepacilo a tak chodil denne k nam pesi. Ved to bolo len 5 kilometrov. Rozpraval nam, ze taka mlada koza ho tam kupe a ze sa vobec nehanbi, ked on je nahy. Chodil taky vymydleny, ze by ho clovek ani nepoznal. Co ho vzdy poriadne hnevalo, boli dobre sediace topanky. On to priamo nenavidel. Tvrdil, ze ponozky su k nicomu, ze mu je v nich zima a do takych malych topanok si nohy do novin zabalit nemoze.

Pri oslavach jeho 100. narodenin, cele mesto bolo na nohach. Mestky urad organizoval velku oslavu s kulturnym programom. Petrovi to bolo nielen uplne jedno, ale ho to ani nezaujimalo. Preto asi v polovici spevov vstal zo stolicky, nechal im tam i obrovsku kyticu kvetov a odisiel. Pri dverach ho zachytili a odviedli na miesto. Jedine, z coho sa tesil sme tam boli my.

Zomrel asi rok a nieco neskor na starost. Pre mna i pre nasu rodinu to bol neobycajny clovek a spominame na jeho s velkou laskou. Som stastna, ze som mala moznost vdaka nemu uz v rannom veku spoznat pravu cenu cloveka, ktora nema vela spolocneho s fyzickym zjavom ale s hlbkou duse.

What do you say @originalworks ?